Martin "Shilo" Šilan: K moderovaniu ma dostala jedna príhoda |
14. August 2015 BL Streetball | |||
- Ako si si vlastne ty našiel cestu ku streetballu, kedy a kde si sa s ním prvýkrát stretol? „Prvýkrát som k streetballu pričuchol niekedy v roku 1997, keď som ešte ako aktívny hráč hádzanej išiel pozrieť na tím svojho otca ne jeden z prvých streetballov v Prešove.“ - Začínal si ako hráč alebo si rovno zobral mikrofón do rúk a bavil ľudí svojim hlasom? „Samozrejme som začínal ako hráč. Veľmi ma nadchlo „prvé stretnutie“ so streetballom a onedlho po tomto zážitku som sa dostal do partie streetballistov Gaba Sabola, Jara Krenického a Janka Gajdoša, s ktorými som začal hrávať celé večery a celé letá na ulici – na prešovskej „Jurkovičke“, spolu s ďalšími nadšencami a skúsenejšími baskeťákmi a streetbalistami ako boli Jakub Zápotoka, Dano Krenický, Dodo Kravčík, Ďuro Jankovič, Jozef Dolíhal a mnohí mnohí ďalší...“ - Ako spomínaš na svoje, respektíve streetballové začiatky na Slovensku? „Myslím, že to bola pre nás, mladých hráčov droga a životný štýl. Vždy sme sledovali starších a lepších hráčov a snažili sa im postupne vyrovnávať. Hodiny sme sedeli vedľa ihriska a čakali, kým nás skúsenejší hráči pustia na ihrisko a dajú nám šancu zapojiť sa. Keď sme sa tam konečne dostali, tak sme tam vypustili aj dušu, len preto, aby to nebolo posledný krát, čo nás zavolali. Streetball ako taký začínal, aspoň v Prešove a Košiciach veľmi dobre, pamätám si niekoľko ročníkov, keď sme sa dostávali s počtom tímov na číslo 100. V Košiciach sa to darilo pravidelne cca. 10 rokov a to číslo by bolo bývalo určite vyššie, ale početnosť bola obmedzená. Z počutia viem aj o veľkolepej sérii Adidas, ktorá bola v Bratislave a tiež sa niesla z organizačnej stránky vo vysoko profesionálnom duchu. My, mladí hráči, sme streetballu venovali 98% voľného času. Takže by som začiatky streetballu zhodnotil ako veľmi dynamické a jednoznačne ostro progresívne.“ - Čo ťa nakoniec viedlo k tomu, aby si stal streetballovým moderátorom? „K moderovaniu ako takému ma priviedla jedna veselá príhoda z ružomberského Basketland kempu, kde sa ukázalo, že by vo mne mohlo niečo byť...ale tú rozprávam len občas a aj to osobne (úsmev). Druhým predpokladom bolo to, že som mal pocit, že naši vtedajší moderátori do toho nedávali srdce a bol som ich častým kritikom (vnímal som to z pohľadu hráča ako nedôstojné moderovanie). Tak mi raz Fero Kubala povedal, nech si to idem skúsiť, vraj to nie je také jednoduché. No a po spomínanej príhode v Ružomberku ma život vypľul do streetballovej sezóny v roku 2009 ako moderátorského „panica“ a nechal ma na Unihrách poriadne sa vytrápiť a prejsť poriadnou skúškou pred niekoľko tisíc ľuďmi.“ - Odkiaľ si bral inšpiráciu do svojej moderátorskej činnosti? „Môj prvý moderátorský vzor bol a do dnešného dňa aj je, podľa môjho názoru, najlepší športový moderátor a výborný komentátor Slávo Jurko. Pamätám si ho ešte z prešovských streetballov ako dlhovlasého chlapíka, ktorý bol vždy pohotový, vtipný a vedel aj vyzdvihnúť dobrý športový výkon – zložiť tak poklonu hráčom. Takým by som chcel byť raz aj ja, ale stále je na čom makať. Vždy sa dá byť lepší a preto sa snažím sledovať aj iných ako športových moderátorov a učiť sa na ich silných stránkach – veľmi napríklad obdivujem diplomaciu, prehľad a perfektný pozorovací zmysel Adely Banášovej.“ - Často dokážeš pobaviť, ba priam až vyviesť hráčov z miery, ako to robíš? – „Ja som sa veľmi dlho vnímal v prvom rade ako hráč, až potom ako moderátor a preto sa možno viem vcítiť do pocitov hráčov, odpozorovať v čom sú dobrí a v čom až tak nie (úsmev). Snažím sa byť hlavne ich kamarát, priateľ, spoznať ich. Tiež rátam s tým, že keď si o niekoho takpovediac obtieram ústa, prináša to svoju daň a neskôr pri pive alebo večer na „afterke“ mi to mnohí nechajú vyžrať rovnako, našťastie bez mikrofónu (úsmev).“ - Streetball má za sebou jednu dekádu, ako by si ju zhodnotil, čo sa za ten čas z tvojho pohľadu zmenilo? „Streetball sa za desať rokov posunul významne vpred. Od sídliskovej bitky k dynamickému športu, ktorý bez problémov naplní námestia v Aténach, Prahe alebo Lausanne. Už čoskoro pravdepodobne dostane prívlastok olympijský. Za vzor streetballu by som dal beachvolejbal pre mnoho charakterových podobností, ktoré tieto dva krásne športy majú. Jedinou veľkou nevýhodou streetballu je to, že sa nehrá v dvojdielnych plavkách..aj keď napríklad taký Rišo Hanáček by na to asi veľa divákov nepritiahol (úsmev).“ - Máš nejaké obľúbené podujatie, respektíve zážitok zo svojej streetballovej histórie? „Každé z podujatí, na ktoré mám možnosť ísť je niečím veľmi špecifické, najradšej však mám podujatia v Ružomberku, Banskej Bystrici a vo Svite. Jednak preto, že na všetky tieto podujatia chodím pravidelne, ale hlavným dôvodom sú ľudia. Komunita, ktorá sa pohybuje okolo streetballu v týchto mestách je pre mňa osobne najpríjemnejšia a títo ľudia si streetball užívajú ako šport, ale spoločenskú stránku tohto športu povýšia niekedy ešte na vyššiu úroveň, čo je fantastické a myslím, že práve toto je to, čo odlišuje streetball na Slovensku od okolitých krajín, kde má tento šport možno podstatne lepšie ekonomické podmienky a profesionálnejšiu úroveň, ale už pozabudol na to, že je to v prvom rade o zábave. Slovenskí streetbalisti, či už hráči, organizátori alebo priatelia streetballu, sú x-faktorom slovenského streetballu a to je asi to, čo prináša každú sezónu nové príhody, zážitky, desiatky kamarátstiev, niekedy vzťahy či dokonca manželstvá a ja som veľmi hrdý a šťastný, že môžem byť súčasťou tejto komunity – tohto sveta!“ - Čo všetko ti vlastne streetball dal, z ľudského, ale aj profesného hľadiska? – „Ako som už opísal vyššie, tento šport mi dal v prvom rade desiatky až stovky kamarátstiev a priateľstiev, nespočetne množstvo príhod a zážitkov, mnoho krásnych športových momentov a hlavne ma napĺňa šťastím. Profesne mi ukázal, čo je to práca s mikrofónom, práca s ľuďmi a načrtol mi možnú ďalšiu cestu životom – moderátorskú cestu.“ - Čo by si zaželal 3x3 basketbalu do jeho ďalšej desaťročnice? „V prvom rade by som chcel za uplynulú dekádu poďakovať všetkým nadšencom – hráčom, rozhodcom, stolíkárom, organizátorom, ktorí pre tento šport prebdeli, ale aj prežúrovali mnoho nocí a posunuli tento šport správnym smerom. Mnohí si to možno neuvedomujú, ale dekáda, to je kusisko práce a kusisko života, ktorí tomu títo ľudia venovali a hlavne vďaka ním sa streetball nachádza tam, kde je. Možno by bolo dobré zodpovedať ešte jednu veľmi dôležitú otázku..ako sa to všetko stalo? Odpoveďou na túto otázku je meno môjho dobrého priateľa – Fero Kubala. Fera môžete mať rád, rešpektovať ho, nenávidieť ho alebo ho aj nepoznať, ale verte mi, je to on, kto to celé rozbehol a kto našiel a nadchol tých správnych ľudí a udržal to celé pokope desať rokov. Pre mňa je Fero akýmsi „otcom slovenského streetballu“ a chcem povedať takto na záver ešte jedno: „Fero ďakujeme!“. Ostáva už len zaželať streetballu, resp. 3x3 basketbalu všetko dobré do ďalšej dekády, kvanta hráčskych vyznávačov, hordy oddaných fanúšikov, čo najviac organizátorských nadšencov, štedrých sponzorov a rozumných a organizovaných diplomatov na jeho čele. Nech vás dribling sprevádza priatelia!“ 3-2-1 HRÁME STREETBALL! ;)
|
:: Hore | Na hlavnú stránku :: |