Domov > Novinky > Basket portál > Podkošový svet > Basketbal ma stále baví
Basketbal ma stále baví
19. August 2009 Podkošový svet Autor: Denník Šport

Peter Mičuda má na svojom konte osem majstrovských titulov, mnoho rokov v kádri slovenskej reprezentácie a právom sa radí medzi to najlepšie, čo mohli basketbaloví priaznivci v posledných dvoch desaťročiach sledovať na slovenských palubovkách. Tridsaťsedemročný pivot je stále platným hráčom, o čom presviedčal aj v posledných dvoch ročníkoch v drese Pezinka. V sezóne 2007/08 pomohol družstvu po návrate do extraligy získať titul i triumf v Slovenskom pohári. V uplynulom ročníku Pezinčania obhájili víťazstvo v Slovenskom pohári a v najvyššej domácej súťaži obsadili druhú priečku. Napriek pokročilému veku stále patrí ku kľúčovým hráčom, veď na palubovke trávi v priemere viac ako 31 minút na zápas a do štatistík si zapíše 10,9 bodu a 7,6 doskoku. Popri hráčskej kariére sa už naplno venuje aj pozícii športového riaditeľa Slovenskej basketbalovej asociácie, kde má na starosti reprezentačné výbery, najmä tie mládežnícke. Ako sa mu darí skĺbiť obe činnosti, o svojich začiatkoch i najväčších úspechoch porozprával v rozhovore pre denniksport.sk.

Počas leta si chcú basketbalisti najmä oddýchnuť, no pre vás je toto obdobie z pohľadu športového riaditeľa SBA nesmierne rušné. Ako sa dajú zladiť pracovné povinnosti na tejto pozícii s kariérou stále aktívneho hráča?

"Moje leto bolo z veľkej časti pracovné, no jeden týždeň som si vyhradil plne pre rodinu. Mimo iného som absolvoval letnú univerziádu v Belehrade, kde som bol s dievčenským družstvom. Momentálne sa z majstrovstiev Európy vrátil domov posledný mládežnícky reprezentačný výber - chlapci do 16 rokov, ktorí boli na šampionáte v Portugalsku. Všetka robota ohľadom mládežníckych družstiev je za nami a sme radi, že sme to zvládli. Aj ženy majú za sebou úspešné vystúpenie na majstrovstvách Európy v Lotyšsku a muži práve v tomto období začínajú odvetnú časť kvalifikácie B-divízie ME. Od 3. augusta začala príprava v klube, takže momentálne zlaďujem pracovné povinnosti s tréningovými.“

Keďže ste na SBA normálne zamestnaný váš tréningový program musí byť mierne upravený. Ako teda vyzerá?

"Posledné dva roky mám dohodu s funkcionármi, že doobeda sa plne venujem svojej práci, kde som približne do štvrtej a následne idem na tréning. Takto absolvujem všetky poobedňajšie tréningy plus všetky zápasy a turnaje. V prípade cesty do zahraničia, alebo ak cestujeme na zápas skôr, to musím vždy individuálne riešiť so zamestnávateľom, napríklad vo forme dovolenky. Tak ako minulý rok, Pezinok sa bude pripravovať iba v domácich podmienkach a nemá v pláne žiadne sústredenie. Čakajú nás kvalitní súperi, zahráme si proti Interu, viacerým českým prvoligistom a na záver je na programe silne obsadený turnaj v Maďarsku.“

Ako sa po letnej pauze cítite na palubovke?

"Teraz počas prípravy je to naozaj ťažšie. Tréningová intenzita je vyššia, ide sa na maximum a aj dĺžka tréningových jednotiek je väčšia ako počas sezóny. Viac sa zameriavame na taktiku, techniku a kondíciu. Po lete, keď si človek trošku viac oddýchne od basketbalu, je náročné opäť sa dostať do normálneho tréningového nasadenia a formy. Pri mojom veku je to ešte o poznanie ťažšie. No robím to posledné tri roky a zatiaľ som s tým problém nemal. Zranenia sa mi našťastie, až na nejaké menšie veci, vyhýbali, takže verím, že to tak ostane aj tento rok. Chcem sa pripraviť tak, aby som mohol svojmu klubu odovzdať čo najviac. Uvidíme, ako sa nám bude dariť, no všetci spravíme všetko pre čo najlepšie výsledky.“

 

Basketbal ma stále baví

Ešte vás neomrzelo podstupovať každé leto tú istú záťaž?

"Nie. Basketbal ma stále baví a súvisí s mojím každodenným životom. Keby ma to nebavilo, asi by som to už nerobil a vrhol sa na niečo iné. Zatiaľ by mi však basketbal určite chýbal. Na vrcholovej úrovni ho hrám už 20 rokov, takže je pre mňa veľmi dôležitý. Aj ma to živí, aj ma to baví a ešte stále mám čo odovzdať.“

Vašej dlhovekosti určite napomáhajú aj dobré výsledky družstva v posledných rokoch...

"Aj z môjho osobného, ale najmä z klubového hľadiska, máme za sebou dva veľmi úspešné roky. Ako nováčik sme vyhrali Slovenský pohár aj ligu. Teraz sme obhájili triumf v Slovenskom pohári a v extralige nám ušiel titul v poslednom finálovom zápase. Dôležité bolo, že sme mali dobrú partiu podloženú dobrým manažmentom a trénerom, vďaka čomu prišli aj úspechy. Hodnotím to veľmi pozitívne. O to ťažšie bude pre nás opäť nadviazať na predošlé ročníky. Pomenilo sa nám družstvo, prišiel nový tréner. No určite budeme opäť mieriť vysoko a za úspech budeme považovať asi iba finále. Či sa nám to podarí, uvidíme až počas sezóny.“

Čo vás viac napĺňa, samotná hra a zápasy alebo pozícia na zväze?

"Zatiaľ je pre mňa na prvom mieste hra, aj keď rozdiel je minimálny. Stále totiž pôsobím v extralige a hrám za popredné družstvo, ktoré bojuje o najvyššie priečky. Uvedomujem si, že to už nebude dlho trvať a budem sa musieť s hráčskou kariérou rozlúčiť. Je však výborné, vidieť basketbal aj z druhej strany. Mám možnosť sledovať, ako to funguje z funkcionárskeho hľadiska. Snažíme sa pre naše reprezentačné tímy zabezpečovať čo potrebujú. Musím mať kontakt so zahraničím, zháňať im veci, prípravné súboje a turnaje. Okrem toho sme posledné roky vždy organizovali nejaký šampionát aj na Slovensku. Je to teda zaujímavá robota.“

 

Moja kariéra je spojená s Interom a Pezinkom

Kedy ste sa rozhodli pre basketbal a aké boli vaše začiatky pod deravým košom?

"Na základnej škole. Moja mama hrávala dlhé roky za Slovan a bola aj v širšom kádri reprezentácie. Asi aj to ma nasmerovalo práve k tomuto športu. Inter robil výber do prípravky, a tak som sa prihlásil. Začínali sme pod vedením trénerky Dutkovej, ktorú neskôr vystriedal veľký trénersky odborník Gustáv Herrmann, u ktorého som odohral štyri alebo päť sezón. Základy som mal od jedného z najväčších odborníkov v slovenskom basketbale, čo mi dalo veľa. Potom som prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami a v sedemnástich rokoch ma vytiahli k mužom. Zahral som si s Matickým, Petruškom či Žuffom. Bol som pri tom, keď hral Inter prvé husle, i keď prišlo trochu hluché obdobie po odchode najlepších hráčov. Po piatich rokoch sme sa však opäť vzchopili a pod vedením Ľubomíra Urbana získali historický slovenský titul. Po sezóne 1994/95 sme štyria odišli do Pezinka a tam sme na tento úspech nadviazali. Určite som mal šťastie, že som od malička pôsobil v Interi, kde fungovala celá pyramída a mohol som prejsť všetkými kategóriami. Popri basketbale som absolvoval gymnázium na Hubenného, ktoré bolo zamerané na basketbal, a následne Pedagogickú fakultu UK, odbor sociálna práca.“

Po titule nasledoval odchod do Pezinka, kde ste zažili najkrajšie obdobie kariéry. Prirástlo vám toto mestečko neďaleko Bratislavy k srdcu?

"Som odchovanec Interu, no moja kariéra je spojená s oboma klubmi - Interom a Pezinkom. Ani si neviem predstaviť, že by som teraz odišiel hrať do nejakého iného klubu. S výnimkou troch rokov v zahraničí, som hrával iba za tieto tímy. Na pôsobenie v Pezinku mám len tie najlepšie spomienky a preto som sa po postupe klubu do ligy rozhodol družstvu opäť pomôcť."

Aké boli majstrovské sezóny v starom Pezinku, počas ktorých hrával klub v pohárovej Európe?

"Vo farbách Pezinka sme vtedy vyhrali šesť titulov v rade. Tie roky považujem za veľmi pozitívne a úspešné. Eufória tu bola aj minulý rok, keď sa nám po dlhých rokoch podarilo vrátiť Pezinok na najvyššie priečky a vyhrať titul. Vtedy to však bolo iné. Klub hrával počas svojho fungovania európske poháre, najprv Koračov a potom Sapportov pohár. Odohrali sme množstvo veľmi dobrých zápasov, postupovali sme zo skupiny. Mali sme možnosť stretnúť sa aj s veľkými európskymi klubmi. Hrali sme proti Panathinaikosu Atény, proti belehradským družstvám, či tímom z talianskej a nemeckej ligy. Niečo podobné je v súčasnosti takmer nepredstaviteľné. Bolo to veľmi, veľmi úspešné obdobie mojej kariéry.“

Sila vtedajšieho tímu sa asi nedá porovnávať so súčasnosťou...

"Bolo to úplne iné družstvo, než aké sme mali v posledných dvoch sezónach. Klub vtedy staval na kvalitných zahraničných hráčoch, ktorí hrali prím. Dopĺňali sme ich my, slovenskí basketbalisti. Nehrali sme síce prvé husle, no mohli sme odohrať dostatok minút proti najkvalitnejším tímom. Možnosť podobných kvalitných súperení už mali len hráči v reprezentácii. Bolo to vtedy pre nás veľké plus. No nie len pre nás hráčov, ale pre celý slovenský basketbal. Na pohárové súboje vtedy chodilo pravidelne dvetisíc päťsto divákov. Ešte aj teraz mnoho ľudí spomína na tie roky. Ja verím, že sa raz nájdu možnosti a peniaze a nejaký slovenský klub sa dostane do situácie, že bude hrávať v európskych pohároch. Bolo by to plus pre celý slovenský basketbal, ďalej by to určite posunulo aj reprezentáciu.“

 

Byť v národnom tíme bolo pre mňa cťou

Dlho ste si obliekali aj dres s dvojkrížom na hrudi a dokonca ste reprezentovali ešte aj Československo. Aké sú vaše spomienky na národný tím?

"Slovenský basketbal je dlhodobo v kríze. Ale svojho času sme ešte hrávali A-kvalifikáciu a boli tam veľmi dobré zápasy. Na seniorské majstrovstvá Európy som sa nikdy nedostal, šampionát som okúsil iba v juniorských kategóriách. Bol som na ME hráčov do 22 rokov ešte za Československo, keď sme skončili na 5. mieste, a o rok neskôr už vo farbách Slovenska. Ako mladík som bol aj v dorasteneckej a juniorskej reprezentácii. Zahral som si dokonca aj v poslednej kvalifikácii v drese Československa v roku 1993. Za mužov Slovenska som hrával asi 15 rokov a vždy som sa snažil preniesť skúsenosti z klubu do reprezentácie a opačne.“

Nikdy vás nezvolili za hráča roka na Slovensku. Keď sa na to spätne pozriete, nemrzí vás to trochu?

"Nemrzí ma to. Bol som raz druhý a raz tretí, viackrát som bol v desiatke. Keď som videl hráčov, ktorí ma predbehli, tak som bol natoľko sebakritický, že som vedel uznať, že v danom období boli lepší. Nikdy som nikomu nezávidel, nebol som sklamaný a vôbec nie urazený. Som skôr zo starej školy a viac ma škrelo, keď národný tím nedosahoval dobré výsledky a padli sme z A-kategórie do Béčka. Pre mňa bola reprezentácia cťou, vždy som tam rád chodil a snažil som sa odovzdať maximum. Preto ma momentálne trochu hnevá, že nie všetci chalani majú rovnaký prístup. Vážim si tých, ktorí prišli pomôcť a nedávajú svoje vlastné záujmy nad reprezentáciu svojej krajiny.“

Fanúšikovia i odborníci vás stále berú, o čom svedčí aj šieste miesto v hlasovaní o Najlepšieho basketbalistu Slovenska za rok 2008. Takéto uznanie vám určite naznačuje, že s koncom kariéry treba ešte počkať...

"Stále mám veľa dobrých spätných reakcií. Ľudia hovoria, že Pezinok žije zo skúseností starších hráčov vhodne doplnených mladými. Pokiaľ to tak funguje a mohli ste vidieť, že to posledné dva roky ozaj fungovalo, tak nemám dôvod končiť. Hrával som viac ako 30 minút a teda asi aj tréneri sú rovnakého názoru. Preto môžem byť stále spokojný, čo sa týka osobných výkonov i našich výsledkov. Keď budú reakcie horšie a sám zistím, že už na to nemám, tak skončím. Mladí hráči by sa mali snažiť ukázať, že sú lepší ako my starší a vytlačiť nás z ligy. Je totiž otázne, akú má extraliga kvalitu, keď v nej môžeme stále hrať dôležitú úlohu. Už nemyslím iba na basketbal, ako pred desiatimi-pätnástimi rokmi, takže si svoj koniec viem predstaviť. Basket je stále vysoko v rebríčku hodnôt, no mám rodinu, prácu, zázemie, a preto ho beriem najmä ako doplnok a možnosť sebarealizácie.“

 

S výsledkami mládežníckych reprezentácií nie som spokojný

Keďže na SBA máte pod palcom mládežnícke výbery a všetky už majú za sebou turnaje majstrovstiev Európy, môžete hodnotiť ich výsledky. Vás osobne budú určite mrzieť najmä vystúpenia chlapcov, ktorí sa ani nepriblížili boju o postup do elitných kategórií...

"Nie som spokojný, minulý rok sme dosiahli lepšie výsledky. Každý rok sa na zväze snažíme vytvoriť čo najlepšie podmienky pre všetky mládežnícke výbery, aby mohli následne odviesť maximum, no nie vždy nám to na šampionátoch vyjde. Máme veľký nepomer medzi dievčenskou a chlapčenskou zložkou. Osemnástka chlapcov nevyhrala ani jeden zápas a skončila posledná. Dvadsiatkári boli desiati a šestnástka obsadila dvanástu priečku. To sú všetko umiestnenia medzi tridsiatym a štyridsiatym miestom v Európe, čo je veľmi, veľmi zlé. Musíme lepšie motivovať kluby k práci s mladými hráčmi, školiť trénerov a pracovať na zvyšovaní úrovne. Nedá sa to z roka na rok, musíme začať pri najmladších. Momentálne máme reprezentačný výber do 14 aj 15 rokov a aj šestnásťroční ukázali na šampionáte akési zlepšenie. Snáď sa postupom času podarí dostať aspoň jeden chlapčenský tím do A-kategórie.“

U dievčat je situácia síce lepšia, no aj tak nie dokonalá...

"Šestnástka aj dvadsiatka skončili tesne pred dverami postupu vyššie, no verím, že o rok sa im to už podarí. Osemnástka sa zachránila medzi elitou, čo je určite pozitívne. Ženská reprezentácia ukázala, že keď sa tvrdo pracuje, výsledky sa dostavia a dá sa ísť hore. V Lotyšsku odohrali dobrý turnaj a len malý krok im chýbal k budúcoročným majstrovstvám sveta."

VIDEÁ na www.denniksport.sk

Michal Mašľany

Denník Šport

 
Basketland Novinky

Galéria

  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria


spankbang